MAČKY A TEHOTENSTVO

13.04.2014 20:19

 

Janka Okániková – Blahová je chovateľkou mačičiek plemena ragdoll. Okrem toho píše články, napr. do časopisu „Pes a Mačka“, fotí – nafotila nám fotky do našej knižky „Casperove príhody alebo Čo robí kocúr, keď nie sme doma“ a nedávno sa stala mamičkou malej Elinky. Ako to bolo s jej mačkami, keď čakala bábätko? Prečítajte si v tomto článku:

 

Mačky a tehotenstvo.

Mačky, konkrétne plemeno Ragdoll, chováme už viac ako 6 rokov. Naša chovateľská stanica nesie meno De Villia, SK a vznikla v dobe, keď som čerstvo vyletela z rodného hniezda a predstavu o mojom budúcom živote som si ešte len vytvárala. No už vtedy som mala po boku môjho drahého, dnes už manžela, Vlada. S mačkami to začalo celkom nevinne, keď sme si do nášho vtedy rekonštruovaného domčeka, doniesli malé upradené ryšavé klbko menom Vilík. Kocúrik to bol úžasný a i keď s nami nebol dlho "spôsobil", že sa mačky stali súčasťou nášho života na veľa ďalších rokov. Starostlivosť o mačičky a neskôr aj mačiatka akosi spôsobila, že som ich mala namiesto detí a veľa mačkárov, či skôr mačkáriek to určite pochopí, že som na deti proste ani len nepomyslela.

Roky plynuli, a vo mne začala hlodať myšlienka, že by možno nebolo zlé začať rozmýšľať aj nad iným, než len mačacím, miminkom. 

Pri slovách tehotná žena a mačka, každého asi napadne, že tieto dve veci nejdú dohromady. V posledných rokoch mi všetci hovorili, že čo bude s mačkami až budem chcieť dieťa, že predsa nemôžeme mať mačky a ja čakať dieťa. Vraj sa ich mám zbaviť alebo ich prinajmenšom mám niekde separovať, aby nemohli chodiť po celom dome. Tieto názory ešte aj dnes niektorých držia, i keď vedia, že so mnou proste nehnú, a že také názory nemám naozaj rada. O to viac boli asi prekvapení, keď som si už vo vysokom štádiu tehotenstva domov „dotiahla" ešte ďalšiu mačičku. :)
Momentálne máme doma šesť členov mačacej svorky - jedného kastrovaného kocúrika Bonitasa, jedného chovného kocúrika Landonyho, kastrovanú mačičku Gaiti, a dve chovné mačičky Happy a Madison. Počet sa bude samozrejme časom meniť, keď budú pribúdať mačacie miminka :)

  Asi najväčším strašiakom pre tehotné ženy je toxoplazmóza. Ale písať o nej je, myslím si, celkom zbytočné, pretože každý zasvätený mačkár vie, že čisto interiérová mačka sa nemá ako nakaziť. Tak isto riziko nákazy toxoplazmózou od vonkajšej mačky je podstatne nižšie, než že sa nakazíte zo zle umytej zeleniny alebo pri práci v záhrade, keď si neumyjete dobre ruky. S touto chorobou sa asi najviac spája čistenie mačacích záchodíkov. Hovorí sa, že tehotná žena by ich nemala čistiť, no ja som ich čistila až do pôrodu výlučne sama - vysvetlite chlapovi, že s tým bruškom to ide naozaj zle, bez šance :) Takže sa toho určite nebojte, ak máte zdravú mačičku, naozaj vám nič nehrozí.

Ako sme o dieťatku s Vladom začali rozprávať, a ako asi aj tušíte, nielen to ;-), tak mi o pol roka neskôr vyšiel pozitívny tehotenský test. No dôvodom jeho urobenia bolo až niekoľko podozrivých zmien, ktoré som si najprv musela pospájať. Asi vás napadne, že žena predsa vie hneď podľa jedného hlavného  „ukazovateľa", že je tehotná, že nie je čo riešiť. No čo sa mojich „každomesačných" procesov týka, bolo všetko tak ako aj pred tým, takže sa nenechajte pomýliť. :)

Spomínam si, ako mi bolo zvláštne, že naše mačky, i keď bežne kontaktné a spoločenské stvorenia, mi zrazu začali chodiť po bruchu. To dovtedy naozaj nerobili. Vyslovene si na mojom bruchu robili zábavný park, šliapali mi na ňom „kapustu" alebo sa len tak po mne proste prešli, keď sa presúvali z jednej opierky kresla na druhú. V tej dobe sme mali aj malé mačiatka a tie nepoznali lepšie miesto na spinkanie, neustále som ich mala všetky nalepené na brušku... Keby som ja vtedy vedela. :) V tom celkovom zhone odchovu mačiatok a práce som si neuvedomila, že to a niekoľko týždňové nevoľnosti spojené s podráždenosťou asi niečo znamenajú. Lekár mi už len potvrdil, že som v ôsmom týždni tehotenstva, takže sme sa začali tešiť na našu malú slečnu menom Ela.

Postupom času, keď už som vedela čo nás čaká, mi už ani naše mačky nemuseli tak okato dávať najavo v akom som stave, a bolo obdobie relatívneho kľudu, užívania si vzájomnej prítomnosti a veľkých príprav. Rozmýšľala som, ako čo najlepšie naše mačky na príchod malého drobčeka pripraviť, ale podľa ich prvotného chovania mi bolo jasné, že to proste vedia a že sa s tým jednoducho ráta. Samozrejme som im o miminku veľa rozprávala a každú novú vec, ktorú sme pre dieťatko kúpili, museli poriadne skontrolovať.
Ako som bola celé dni doma, mačky si to naozaj užívali a boli radi, že je tu s nimi niekto celý deň. Počas tohto obdobia sa u nás doma vytvoril maximálny stereotyp a tak som postupne spozorovala, že naše mačky začali vyžadovať kŕmenie v presne stanovenú hodinu. Akákoľvek aktivita, ktorá pravidelne predchádzala kŕmeniu, bola patrične sledovaná, komentovaná a každé zdržanie bolo ofrflané. Keby oni vedeli... Ja som ako správny mačkár tak isto veľký ritualista, takže mi to ich komentovanie ani extra neprekážalo, lebo som tiež bola rada, že je všetko hotové vtedy keď má byť, a ja som mala už večer čas na odpočinok. Posledný mesiac tehotenstva bol naozaj celkom únavný, človeka bolí celé to zväčšujúce sa telo, nohy napúchajú, o bolesti chrbta nehovoriac. Nočný spánok je neustále prerušovaný každé dve hodinky, pretože močový mechúr má minimálnu kapacitu. Aj to nočné vstávanie už mali naše mačky "v merku" a nikdy som nešla na záchod sama. To asi tiež pozná každý majiteľ mačiek, že je úplne jedno v ktorú hodinu v noci na spomínané miesto idete, mačka sa proste zobudí a ide s vami :) No a ten traktorík, ktorý spustí vo chvíli, keď si ju pohladíte. Našťastie ma sprevádzala v tomto niekoľko mesačnom rituále iba Madisonka a Gaitinka. Ostatní asi pochopili, že vstávať kvôli mne každé dve hodiny sa im naozaj nechce.
Takto nám plynul týždeň čo týždeň, mesiac čo mesiac. Denné rituály sa plnili, čo každému vyhovovalo. Vlado sa do týchto zvykov veľmi nezapájal, pretože samozrejme chodil do práce a okolo domu je vždy čo robiť. No a potom prišiel týždeň, keď som bola v pôrodnici. Vtedy sa o mačky staral kto iný než Vlado. Vtedy bol rád, že je rád, pretože chodil každý deň do práce, odtiaľ priamo za mnou, nosil mi čo som v tom zhone nestihla nachystať. Takže čistil záchodíky, keď bol čas, večerné kŕmenie sa konalo kedykoľvek počas dňa. Aby ste rozumeli, naše mačky majú granulky k dispozícii celý deň, ale večer dostávajú svoje obľúbené mäsko alebo konzervy a to musí byť, ako som už spomínala, presne v určitú hodinu. Myslím, že náš Landony má ako zmysel svojho života, práve večerné kŕmenie. :) Mačky boli ale prekvapivo po týždni jeho "výchovy" veľmi kľudné, spokojné a vôbec mu nefrflali, že nedostali večeru na čas. Všetko sa samozrejme vrátilo do starých koľají s mojim príchodom. Už na druhý deň ma večer čakalo opäť veľké frflanie, keďže som meškala so všetkými našimi rituálmi, aká spravodlivosť...

Vrátim sa ešte k obdobiu tesne pred pôrodom...
Čas sa mi pomaličky krátil a asi týždeň pred skutočným pôrodom, si začala naša Hepinka, inak prísne verná môjmu mužovi, veľmi neodbytne opäť ľahať ku mne na bruško. Nechápala som, prečo to robí, pretože termín môjho pôrodu bol až o mesiac. Vydržala tam ležať aj hodinu, priadla, Elinka ju kopkala do hlavičky a jej to vôbec neprekážalo. Nechala som ju ležať i keď mi to už nebolo príjemné, pretože každé kilo navyše bolo cítiť a aj som sa trochu bála, pretože ležala priamo na Elinke. Dôvod tohto jej správania sa samozrejme o pár dní vysvetlil. Ona to proste vedela. Zaujímalo by ma, čo si vtedy s Elinkou štebotali.
Je to neskutočné, ako mačky dokážu vedieť veci o ktorých my netušíme. Keby nám to aspoň dokázali povedať.

No a ako naše mačičky privítali Elinku doma? O tom zase nabudúce. :-)

 

Jana Okániková, De Villia, SK

Fotogaléria: MAČKY A TEHOTENSTVO

Diskusná téma: MAČKY A TEHOTENSTVO

Neboli nájdené žiadne príspevky.

Pridať nový príspevok